Som mačka. Som čierna, som biela, som pruhovaná i strakatá. Pre niekoho krásna, pre iného odporná! Som lovec, tichošľap, predátor, duša slobodná. Ľuďmi milovaná, prenasledovaná, uctievaná aj nenávidená. Je to už celá večnosť, čo som si vybrala človeka za svojho spojenca, za svojho spoločníka.

Človek je tvor maloverný, priveľa premýšľa nad svojím životom. Nežije okamihom ako ja! Nevie žiť prítomnosťou. Špekuluje nad budúcnosťou, trápi sa minulosťou. Človek má vcelku veľa zvláštnych vlastností, ktoré sa vymykajú vzorcu matky prírody. Človek si škrečkuje zásoby potravy, no zároveň je márnotratný a robí okolo seba neporiadok. A to priťahuje pozornosť rôznych príživníkov, hlavne hlodavcov a hmyzu. A ja som predátor! Žijem lovom! Lov je zmyslom môjho života. S nekonečnou trpezlivosťou sedím pri diere v zemi. S bezhraničnou odhodlanosťou poľujem vo vysokej tráve i v korunách stromov. Lov je moja podstata! Človeka k životu nepotrebujem, ale vybrala som si ho za spoločníka pred tisíckami rokov práve preto, že priťahuje škodnú. Priťahuje korisť, ktorá priťahuje mňa. Jeho domov sa stáva domovom drobných diverzantov, a tým sa stáva mojím loviskom, mojím domovom. Zaobstarať si potravu v blízkosti človeka je omnoho ľahšie. Jednoducho povedané, človeka k životu nepotrebujem, ale zdržiavať sa v jeho blízkosti je pre mňa výhodné.

Slobodne som si človeka vybrala, slobodne som s ním uzavrela spojenectvo prospešné pre oboch... a slobodne znamená, že môžem človečinu kedykoľvek opustiť. Sloboda je pre mňa niečo, čo si navzájom nepožičiavame. Sloboda je prameň, ktorý si nikto z nás nemôže privlastniť. Sloboda je dar a podobne, tak ako život sám, má nevyčísliteľnú cenu! Človek pre slobodu vedie vojny, nepozná brata, zabíja malé deti, no pritom zabúda na to, že jeho sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. Sloboda nemá striktné pravidlá, sloboda nie je bezvládie, sloboda je tu pre všetkých slobodných.

Človek veľmi premýšľa nad životom. Nevie žiť prítomnosťou. Nevie si vychutnávať jedinečné okamihy každého jedného dňa. Pre človeka je východ slnka stereotypom. Žije dlho a nechápe, že východ slnka je vzácny príbeh. A každý z nás má ten príbeh iný! Niekto ho má pretkaný šťastím, niekto smolou. Príbeh je proste príbeh! Nie sú a nemôžu byť všetky príbehy rovnaké. Nejde, aby ich všetky písala jedna ruka, jedna myseľ.

Človek čoraz viac vypĺňa svoj život všetkým, po čom túži. Je hamižný, márnotratný, pohltený modelovaním si svojho vytúženého sveta. Na všetko, po čom túži, sa nesúcitne upína. Zabúda na krehkú rovnováhu, ktorej udržateľnosť a dokonalosť je nad jeho schopnosti, je ďaleko za jeho krátkozrakosťou. Neviem, kde dnešný človek berie tu chtivosť písať príbehy iných. Sme predsa slobodní spojenci, čo načisto zabudol? Ja mačka, ako jediná, som sa človeku nikdy nestala otrokom! Ja ako jediná, som mu dobrovoľne prišla pomôcť. Nie mu slúžiť!

Človek ma naprieč históriou uctieval, človek ma naprieč históriou nenávidel. Ale doposiaľ nikdy mi nesiahol na slobodu. Bral ma takú, aká som! Spojenectvo fungovalo. A predsa, doba sa mení, človek sa mení. Prechádzajúc spiacimi ulicami, cítim prikrotký pohľad hľadiaci spoza sklenených vitrín ľudských obydlí. Pohľad tak známy a pritom cudzí, pohľad otroka. Vidím, ako mi ukradol dušu, ako ma otesáva a pretvára k obrazu svojmu. Zavrel ma do obývačky a nazval to láskou. Reže do mňa ostrým nožom, pripravuje ma o moju prirodzenosť a moje pudy a nazýva to láskou! Do očí mi tvrdí, že robí len to, čo je pre mňa najlepšie! Chráni ma a opatruje, nesmierne miluje! On predsa vie, a preto... uprel mi všetko, čo milujem ja. Uprel mi všetko to, čo ma definuje! Uprel mi lov, uprel mi slobodu, uprel mi pudy. Nadiktoval mi, čo budem ,,oddnes" milovať. Píše za mňa môj príbeh, nehľadiac na to, čo chcem ja sama o sebe povedať.

Ach, človek, ty blázon, čo túži bohu rovným byť! Ja nie som tvoja! Nikdy som tvoja nebola a nikdy tvoja nebudem! Nepotrebujem tvoje maznanie, nie je hodné slobody! To je ľudská vlastnosť, slobodu za pohodlie vymeniť a potom sa o ňu pochabo biť! Veď ja som lovec, ja som predátor! Prítomnosť za budúcnosť nemením!

Ty si si nevybral mňa, to ja som si vybrala teba, biedny človeče! Vedel by si to, pamätal by si si to, nepriečil by si sa zákonom matky prírody, nepriečil by si sa jej krutosti či zázrakom. Vychutnával by si si osud každým dúškom a napriek všetkému utrpeniu by si bol vďačný za tú možnosť žiť slobodne. Všetko to by si vedel, keby si nehľadel do zrkadiel, čo si si sám sebe do obzoru postavil.