Grúle
Na dedine taká obyčaj, že nemôže byť záhrada bez grúľov. Až sa ma zmocňuje pocit, akoby sa ľudia na dedine medzi sebou v pestovaní zemiakov pretekali. "Ta kukaj, oni už zemiaky sadia! Hybaj, aj my už nasadíme!"... a do prvého mája ešte ďaleko. Ja osobne mám zemiaky rada, ale ich pestovanie v dobe, keď sa dá dvadsaťpäťkilové vrece kúpiť za pár eur, mi príde otázne. Obzvlášť, keď má človek na pestovanie len kúsok zeme a veľké oči. I bez švábky mám záhradu preplnenú. Furt málo miesta a ani zďaleka tam nie je všetko, čo by som chcela. Samozrejme, domáce je domáce a cena takého je predsa len nevyčísliteľná, no a k tomu tá dedinská obyčaj. Tak budiš, aj v mojej záhrade som pre zemiačky našla malý kúštik zeme.
Musím si priznať, toho roku som sadenie zemiakov odflákla na plnej čiare. Žiadne klíčenie, žiadne odrody. Proste-sproste, použil sa kdejaký zemiak, čo som po dome a v pivnici našla. Sadilo sa v hesle: "Hlavne aby bolo!" Ale nebudem ja veru okopávať, zakopávať, prekopávať, vykopávať. Pekne, na spôsob lenivého sedliaka, som zemiaky popchala do slamy a celú sezónu som o nich nevedela. Spokojne a v tichosti si rástli pri starom plote.
Dnes nastal deň D. Políčko zo slamy som začala pilne prekutrávať. Prvý dojem nebol najlepší. Vo vlhkej slame vám bolo života na rozdávanie. Pavúkov, všakovakej chrobače, slimákov, slimačích hniezd s vajíčkami, húseníc a k môjmu zdeseniu i kopec cestičiek od hrabošov. To je tak, keď človek použije nevymlátenú slamu, kde zostalo ešte kopec klasov. Ani nevie a vytvorí ideálny bunker pre hlodavce. Ale nevadí, mačky na dvore máme a každý sa učí na vlastných chybách. Či chcem a či nie, nie som žiadna výnimka. Minulého roku som probovala sadiť zemiaky do sena a veru, nebolo v ňom toľko hávede, ako toho roku v slame. Rezignovane sedím uprostred malého políčka a mlčky bojujem so sklamaním. Odhrabávam vlhkú slamu čakajúc, kedy ma čo štipne, kedy ma čo uhryzne. Je rozhodnuté! Budúci rok sa vrátim naspäť k senu. Kde-tu sa objaví zemiak. Raz malý, raz veľký, raz s dierkou od slimáka, raz vyhryzený od hraboša. Skúmavo každý jeden poobzerám. Poškodený hodím za seba a pekný odložím do debničky. Cestu mi skrížil velikánsky slimák so škvrnitým kabátom. Pomaly zanechávajúc za sebou stopu zo slizu zvedavo obzerá tohtoročnú úrodu. Z hávede, čo žije v slame, nadšená nie som, ale tohto slimáka vidím rada. Je to totiž užitočný slimák Limax Maximus. Tento slizký pán je v mojej záhrade hosťom, pretože si s chuťou pochutnáva na ostatných slimákoch. Pohladím ho úsmevom a očami zablúdim na dlhú dážďovku kĺzajúcu sa po veľkom zemiaku. Ale vám tu je radosť žiť! Pomyslím si a chytím zemiak do dlane.
Čas beží, robota mi ide od ruky. Nič ma zatiaľ neuštiplo, nič ma zatiaľ neuhryzlo. Keď tu zrazu, stará známa! V chodbičke vyhrabanej hrabošmi sa krčila žabka. Isto vystrašená z toho, že jej voľajaký ľudský obor do domčeka lezie. Darmo, treba mi zemiaky vybrať. Žabka-nežabka, tentokrát ťa musím vyrušiť a na iné miesto presunúť. Kúskom slamy štuchajúc žabu do bradavičnatej kože vyženiem ju z vlhkého domčeka. Namosúrene odskakuje z cesty a mizne vo vysokej tráve.
Nakoniec to nie je až také zlé. Keď si vezmem okolnosti, že zo zbytkov a bez starosti sa na mňa predsa len usmievajú štyri debničky. Som spokojná. Už len nechať vyhrabané zemiačky troška preschnúť, šup do vreca a schovať do pivnice. Nech je pravých domácich do šalátu ku kaprovi na Vianoce.
