Chameleón

Chlap rozbité sklo na starom okne zasklil. Okno vsadil do okenného rámu a bolo po galibe. Kiežby sa všetko tak jednoducho dalo poriešiť ako ono rozbité okno. Ten dvojročný grobián mi starosti robí. Je šikovnejší, než sa na prvý pohľad zdá. Už mnohé dokáže, už mnohé vymyslí a ja, pri malom dvojmesačnom bábätku, nestíham furt lapajovi za zadkom chodiť a strážiť, aby niečo nevyparatil. Nestačilo mu zduť sa z kysnutého cesta. Minule, len čo som hračky po ňom pozbierala, vbehol do kuchyne a zas stolička k drezu. Po stoličke šup na drez a na dreze koláč s čokoládovou polevou. Dve staršie deti si zákusok dali. Viete, aj im poviete, aby po sebe veci spratali a koláč naspäť do chladničky schovali. Ale častokrát, akoby ste len hrach o stenu hádzali. A ten malý, ten vám má oči všade! Ten hneď videl, čo nemal. Liezol, kam nemal, a aj zrobil, čo nemal. No tentokrát bol taký šikovný, že celý plech s koláčom na zem zosunul. Koláč sa o zem rozpľasol, a tak malý žravec zliezol z drezu dole a začal hodovať rovno na zemi. Po chvíli som si všimla, že ho na očiach niet. Začala som volať a do obývačky vám miesto syna prišiel čert. Namôjdušu, čert! Celá pusa, ruky, ešte aj kolená od čokolády! Pol koláča zožratého! Bo to, čo som našla v kuchyni, k tomu sa nedá povedať, že to niekto zjedol. To bolo proste nechutne zožraté.

Z diaľky to možno celé ako sranda pripadá, ale miestami, už si fakt prípadám neschopná. Zlosť a zúfalstvo vo mne vrie čoraz častejšie. Nezdravé pocity sa ma zmocňujú. Je to možno únavou. Je to sústavným stresom. Človek by tak chcel mať veci na poriadku. Tak by chcel mať udržateľný režim a aspoň chvíľu pokoja pre seba. Ale... keď máte takéto dve malé deti, tak neviete, ktorému sa skôr venovať. Zladiť dvojmesačné a dvojročné sa nedá. Bo, jednému sa venujete a druhé besnie. Druhému sa venujete a to prvé šlamastiku strojí. Keď menší drobec podrastie. Keď sa spolu začnú hrať, dobre bude. Keď, keď, keď... Ten menší furt by len maminku pri sebe chcel. Furt by len ten cecík dudlal. Vidím, hlavne v noci, aký je spokojný. Aký je uzmierený. Nalepený na mne. Blaženosť sama. Z tváre sa mu dá čítať. Maminka je celá moja a viac mi netreba. Koľkokrát sa i spokojnosťou rozrozpráva a miesto spania oči vyvalené na mamku a tenučkým hláskom hudie "guuu, kuuu, euuu". Ono také mále bábätko si približne do roka a pol myslí, že je súčasťou maminky. Keď je niekde samo a necíti blízkosť svojho opatrovníka, blízkosť, ktorá mu bola deväť mesiacov samozrejmosťou, tak sa jeduje. Najprv len pomrnkáva, potom začne ľútostivý, žiadostivý plač a ten po chvíli prerastie do srditého, uši trhajúceho besnenia, pri ktorom malý človiečik sčervenie, zadúša sa zlosťou. Kope okolo seba, rozhadzuje ručičkami. V takom amoku niet inej cesty, len drobčeka ubezpečiť, že nezostal na svete sám, že všetko, čo má, tu stále pre neho je. Lenže človek, má len dve oči a obe hľadia jedným smerom. To vám je príležitosť pre zákony schválnosti, to vám je príležitosť pre druhé dietko, ktoré v tom momente, len čo sa chrbtom otočíte, začne s tým, s čím by nemalo. Nemôžete mu to mať za zlé, bo je to vlastne dobré. Je dobré, že pracuje, že premýšľa, že hľadá, ako sa životom predierať. Každá lotrovina ho obohatí o nové poznanie. Posunie o kus ďalej. Novému sa pri darebáctve priučí. Vlastne je to dar, mať také snaživé dieťa. Áno, treba nastaviť hranice, ale za šikovnosť a vynaliezavosť ho nemožno trestať. To si musím ja ustriehnuť, aby sa zloba nestrojila.

Niekedy premýšľam, ako si uľahčiť... I chcela by som sa premeniť v chameleóna. Mohla by som sa dívať rôznymi smermi. Bábätko opatrovať a zároveň lapaja strážiť. A keby to bola jediná starosť, tak je dobre. Lenže už viete, do toho treba poriadky, variť, vysávať. A vy idete od jedného k druhému a to šikovné, čo už má svojho rozumu, vám za chrbtom všetko vyťahuje, všetko prehadzuje. A keď sa chlap z práce vráti a bordelu i nenavarané ho čaká, tak je i on o kus jedovatejší. A na vás to všetko zas a znova len dolieha. To opäť túžite byť spomínaným chameleónom, ale tentokrát splynúť s prostredím tak, aby vás nikto z rodiny nenašiel. Stačilo by hocaký kút. Zamaskovala by som sa a čušala by som tam. Veru, nikto by o mne hodný čas nevedel. Zapchala by som si uši, zavrela oči a len by som bola. Nič viac. Len v tichosti existovať. Nevidieť, nepočuť, žiaden ten tlak, čo okolo mňa vzniká nevnímať. Všetko, čo spomínam, nie je ani zďaleka všetko. Treba sa so staršími deťmi do školy učiť. Každé dietko vám chce niečo povedať. Každému musíte s niečím pomôcť. Dohliadnuť, aby poriadni boli, aby si poriadky po sebe robili. A aj keď dohliadate, mnohé prehliadnete. A do toho sa vám škriepia o to, o hento. Keďže v jednej izbe traja sú, každý z nich bojuje o kus svojho sveta, o kus svojej identity. Lebo viete, ako nevládzete, ako nestíhate, ako sa nedá na tisíce kúskov rozkrájať, aby všetci spokojní boli, to zas len voda na mlyn vašej nervozity. Nevládzem, cítim, ako starnem, cítim, ako ma ťažoba dusí. Netrpezlivo hľadím na hodinky. Kedy už konečne začne slnko k údoliu klesať? Ujdem! Ujdem z tohoto blázinca ku kozám, k svinkám, k sliepočkám. Na chvílinku sa stratím. Hoc ma tam zas len robota čaká, aspoň psychickej pohody pri zveroch načerpať. Neviem si ja veru predstaviť takýto život v paneláku žiť. To by som na kazajku súca bola. Že tu tie zvery mám, že mám za čím, že mám kam ujsť, je k nezaplateniu.

Odbije mi a dávam kabát, obúvam vysoké gumáky a idem hen. Najstaršie dievča, najstaršieho syna zapriahnem a musia na dvoch menších dohliadnuť. Zodpovednosti sa učia. A i keď nie je to ľahká úloha, no aspoň dvaja sú a vedia si to rozdeliť. Miznem dverami do zimy. Po pár metroch cítim, ako kameň zo mňa padá, ako horúca myseľ chladne. Treba vody sviniam vymeniť, kozám kýble zaniesť. Kukurice, odpadu, čo sa nazbieralo, do válovov dať. Sena do senníka natlačiť. Nastupuje očista. Cítim, ako sa zloba vymýva, ako sa nervozita rozplýva. Objímam veľkú sviňu. Hltavo žerie. Hrubú, horúcu kožu má. Tvrdé štetiny. So slasťou žerie. Upokojuje ma jej pokoj. Seno do senníka tlačím. Stará biela koza začína vyťahovať suché steblá. Pokojne prežúva, ani nevie, ale pohľad na jej pokoj dodáva mojej duši pokoja. Malý capko stojí obďaleč. Zachoval si plachosť. Drží sa od človeka. Nejde ku krmelcu, kým nie je naložené, kým nie som preč. Krásne sa nasrstil rohatý. Kožuch má lesklý, huňatý a ako kamzík farebný. Veľmi mi sedí capko. Nemusím s bakuľou na pasienok chodiť, nemusím striehnuť, či si nerozmyslí a rohami ma nenaberie. Žiadne úteky cez ohradník neriešim, pekne sa pri kozách drží. Nemusím sledovať každý jeho krok. Furt je obďaleč. Nevymýšľa, je pokorný a, veru, jeho pokoj sa i na mňa prenáša. Svinky i kozy obriadené. Ešte sliepky skontrolovať, či sú všetky. Nadvihujem poklop na kurníku. V duchu počítam. Všetky sú. Musím kontrolovať, bo som ich začala zrána do záhrady púšťať. Tak počítam, jedna, druhá, tretia, štvrtá, piata, šiesta. Na noc žiadna mimo bezpečia kurníka nesmie ostať. Líšky, kuny po nociach nespia i hlad majú. Treba na noc hydinu zatvárať. Zábudlivosť by škodou mohla byť oplatená. Ale cez deň im slobody doprajem. Záhrada už spí zimným spánkom a sliepočky v nej robia, čo som ja nestihla. Jahody mi usilovne plejú, hrudy obrátenej zeme rozhrabujú. Celý deň chodia hore-dolu po grunte a zbierajú kde-čo nájdu. Lepšie im je na slobode. Vidím, že sú spokojnejšie. Však prečo nie? Teraz už niet, čo by v záhrade zničili. Tak nech sa prejdú, prebehnú, nech sa napasú. Odkedy ich púšťam, aj vajíčok pribudlo. Darmo, pocit šťastia, pocit slobody, zázračný, ozdravujúci je. Chuti žiť vám do žíl prileje a i viac vajec z toľkej radosti znesiete. Naposledy šesť sliepok a len tri vajíčka denne. Teraz, hľa! V záhrade kraľujú, vajíčok je každý deň päť. Vajec je potreba! Vianoce sa blížia, koláčov budeme piecť. Žĺtok habadej treba, bielok na biskupský chlebíček. Ale nejdem premýšľať nad povinnosťami. Teraz som vonku, teraz je čas mojej psychoočisty. Sliepky spočítané. Pokojne sa túlia v kurníku jedna k druhej. Na spánok sa vtáčatá ukladajú a ich pokoj sa mojím pokojom stáva.

Na malej strieške pradie kocúrik čierny ako uhoľ. Dobre on vie, že večera bude. Pohnem sa smerom k nemu. Vystrelí mu zadok, našpanuje chvost a začne drobčiť ako malá africká tanečnica. Točí sa dookola, naťahuje hlávku, akoby mi pusku chcel dať. Neverí on človeku. Ujde pred človečinou! Život si šanuje, ale mňa si obľúbil. Mojej ruke ide naproti. Otrie sa o končeky prstov a pradie, a pradie. Je plný radosti, mohol by ju rozdávať. Chvíľu na neho hľadím, a tak sa jeho radosť mojou radosťou stáva.

Už len psiská zostáva nakŕmiť, napojiť. Blížim sa k starému domu a ako psov kŕmim, počujem... Najmenší na ratu reve! Dvojročný pre voľačo piští a tí dvaja starší, no zaiste sa budú vadiť, len čo dvere otvorím. Tma ide, o chvíľu chlap domov príde. Uf, nechce sa mi cez dvere domu prejsť. Ošívam sa, ale už niet kam ujsť. Vonku je porobené. Treba žiť i tieto časy pozemského nadchaosu. Deti rýchlo rastú a viem, ešte príde čas. Ešte bude mi za tým, čo dnes mám, ľúto. Keď samota a ticho ovládnu dni, budem blúdiac spomienkami spomínať, ako som sa kedysi dávno chcela chameleónom stať, po kútoch chcela som sa pred deťmi i mužom schovávať.